Môj príbeh

Poviem vám môj príbeh. Dostávame sa do malej dedinky, kde vysoko v korunách stromov, v rozsiahlom parku, trilkujú vtáčiky. A tiež je tam aj malebná školička. Moja. Som v nej 33 rokov. Väčšinu môjho života. Nikde inde nie je tak “teplo a milo” ako tu. Nikde inde žiak priamo z triedy nevidí veveričku skákať z konára na konár.

DetstvoTu som učila 10 rokov deti rozprávať po rusky a 25 rokov po anglicky. Už ako inventár školy, plne ukotvený pevne v zemi. Rozdávala som sa s láskou k svojím predmetom a k deťom. Všetko, čo som vedela a mohla som urobila pre školu, deti a kolegov.

Tu som skúsila všetky svoje metodiky. Úžasný priestor na sebarealizáciu. Môj koníček, moja práca. Z tejto školy vzišli víťazi olympiád v anglickom jazyku až po to 1. miesto v celonárodnom kole. Roky našich divadielok v angličtine. Divadelné festivaly. Krásne časy. Farebné dni, Alf a ďalšie projekty. Všetko sa tu dalo. Nič nebolo nemožné.

Na malej školičke každý predmet učí jeden učiteľ. Je ako “sám vojak v poli” a hľadá kolegov s rovnakým predmetom. Bola som okresná metodička pre angličtinu. Chvíľa to bola krátka. Metodikov zrušili, nezrušili záujem o ich rady. Vyvolávali učitelia, riaditelia škôl ešte dlhé roky. Vždy, keď mali problém.

V tom čase spustili portál pre učiteľov www.zborovna.sk. Na výmenu vzdelávacích materiálov. Adaptovala som sa rýchlo. Inšpirovala som. Niečo som zdieľala s učiteľmi: učebné osnovy, plány, testy, cvičenia.

Kolegovia, lajkovali, sťahovali, zdieľali a komentovali. Rating narastal. To ma vynieslo na vrchol. Stala som sa metodičkou pre angličtinu pre SR. Vytvorila som knižnicu pre učiteľov a ukladala do nej kvalitné príspevky kolegov.

Na tepe doby sedem rokov. Moje bonbóniky v práci učiteľky angličtiny. V mojej škole som sa starala o spoločenské vedy, o výchovné poradenstvo, o učebnice, o triednictvo. Dávalo to zabrať. Do kolien ma dostávali dozory štyrikrát v týždni. Des. A to som behala medzi dvoma dedinami a troma budovami.

A doma manžel so závislosťou na alkohole a tri deti. Fyzicky a psychicky náročné. Niekedy už nebolo dosť síl na všetko. Stále som sa venovala talentom, moje naplnenie. Deti so špeciálnymi potrebami mali u mňa vždy pochopenie a povzbudenie.

A tu som si vylámala zuby. Na ľudskosti a prílišnej empatii. Narazila som na viaceré prípady riešenia disciplíny v niektorých triedach.

Vtedy to prišlo. Koniec apríla, slniečko sa začínalo drať na svet. Pani riaditeľka mi položila otázku, kedy dnes končím. Nejako divne sa tvárila, vzdychala, presadala si hore-dolu. Spýtala som sa jej, či som niečo “urobila” alebo “neurobila”.

Konečne dostala zo seba, že sa rozhodla ukončiť so mnou pracovný pomer dohodou. Či súhlasím. BUM! To bola bomba. Svet sa so mnou zatočil. “Súhlasím”, počula som sa povedať. “Nebudeš predsa tam, kde ťa nechcú”.

Potom si pani riaditeľka zobrala na týždeň dovolenku. Bola som v šoku. Hanbila som sa ako pes. Nikomu som o tomto rozhovore nepovedala celé dva mesiace. Nespala som po celé noci. Bola som zúfalá. Nemala som chuť dokončiť projekty pre školu, a predsa som to nedokázala.

Moje veci vždy majú začiatok a koniec. Cítila som, že potrebujem sabatikal aj na rok. Môj pud sebazáchovy ma priprel posunúť si jazykovú úroveň ešte vyššie. Tiež som sa naučila biznis English. Uchádzala som sa o prácu.

Spoznala som inú dimenziu slova “prekvalifikovaná”. Je to nálepka. Zlá. Nepriateľská. Mlelo ma, zo všetkých strán. Dve atestácie. NIE pre našu školu! Nie pre každú školu v dosahu 60 km.

Až sa našla jedna súkromná jazykovka. Vo vzdialenom meste. Tam ma chceli. Vyskúšali: testy jazykové, psychologické, inteligenčné. Len, či som ochotná zaplatiť si tréningy. Bola som. Tréningy na živých klientoch, dospelých. Trikrát po štyri hodiny v týždni. Jedna báseň, vidieť toľký pokrok. Úžasné.

Latka na lektora v jazykovke bola vysoko. Klient musí po kurze dosiahnuť 90-100% úspešnosť v ústnom teste a nad 85% v písomnom. Prirodzene si musí kúpiť nasledujúci kurz. Nemožné.

A predsa splnené. Išla som na stretnutie s majiteľkou školy natešená. Dozvedela som sa, že zmluvu nedostanem. Klientom pomáham pri učení. Majú si pomôcť sami.

A už to tu bolo zasa. Zlyhanie akému niet páru pod slnkom. Musela som zavolať synovi, aby ma previezol domov. A mužovi. Ten jediný mal radosť. Servis sa vracal domov. Skryla som sa pred ľuďmi. Pred sebou. Myslela som, že to mám napísané na nose. Že som zlyhala. Zasa.

Keď sa ma niekto aj dnes spýta na moju skúsenosť v jazykovke, hovorím: “Skvelé”, až na to, že som zarobila mínus 1500€. Fakt. Za nájomné a za tréningy. Vrchol bol, že moje zošity s poznámkami boli skartované. Aby som neodniesla Hobartovu scholastiku von. Bolelo to moc.

Zúfalstvo trvalo dva roky. Najhorší bol ten polrok, keď som bola celkom bez prostriedkov.
Docvaklo mi všetko. V jazykovke potrebovali iba zaplniť jednu dieru na lektora. A že to nepovedali? No a? Vždy sa nájde slabá stránka. Všetci ich máme. A na tú to hodíme.

Obe tieto zlyhania majú niečo spoločné. Moja vernosť, lojalita a húževnatosť sú ničím voči ekonomike malej školičky a nejakej úprimnosti.

Gabriela ŠimováTo si môžem zapísať za uši. Aj som si zapísala. Roky behania po konferenciách, seminároch, workshopoch a zahraničné stáže mi pootvorili dvere do sveta múdrosti. Rozšírili obzory. Všetko do mňa zapadlo ako puzzle.

A dosť! Niečo sa vo mne zlomilo. Po dvoch rokoch pobytu na dne. Po tom, čo som sa cítila som sa ako kriminálnik.

Rozhodla som sa robiť to, čo ma vždy tešilo. Metodiku. Tu som doma. Môj koníček. Na on-line portáli mám početný fan klub. Kolegovia za mnou vždy šli. Roky praxe všetko overili. Viem, čo funguje a čo nie. Viem aj prečo. Mám čo dať. Aj dávam. Vždy som dávala. Najviac nezištne.

Dokončila som svoj projekt Farebné dni overený v 5 ročnej praxi. Na vlastné oči som videla žiakov pri aktivitách v škole zaujatých. Nadšených. Svietiacich ako baterky v tme. A naštartovala som jeho cestu “do sveta”.

Každé ráno sa zobudím v pohode, spokojná. Robím to, v čom som dobrá. Rozdávam bohatstvo: vedomosti, skúsenosti. Mám ich plné mechy. Vybrúsené ako diamant. A podávam ich na zlatom podnose školám, kolegom, ktorí o to stoja.

Hodnota nevyčísliteľná. Pre školy nízko nákladová položka.

C.G. Jung vraví, že “jediným zmyslom ľudskej existencie je zapaľovať svetlo v temnotách obyčajného bytia.“

Zapaľujem. Som šťastná, cítim sa naplnená. Farebné dni mieria do škôl. 29 škôl si realizuje môj projekt a teší sa z 99 e-bookov Farebných dní.